Najľahšie sa dráždi oko, s tým si starosti robiť nemusím - kde čo oko vidí, či kde ja niečo cítim či počujem, tam sa oko hneď obracia.
Keď ma svrbí na jazyku, tak niečo poviem alebo si odpľujem.
Ak niekedy mám v bruchu dáky pocit, tak brucho pochvalne pohladím, alebo ho dobrotou pomastím či tekutinou zalejem.
Vtedy keď ma srdce omína, tak krv z neho do nejakej nádoby či do zeme vylejem (verbálne!) alebo si do neho päsťou búšim.
Keď ma niečo v nose dráždi, možno u susedov horí alebo by som sa mal vysmrkať.
Ak ma niečo za uchom šteklí, poprosím niekoho blízkeho nech sa mi tam pozrie, alebo ten pocit radšej mydlovou vodou spláchnem. Lebo vraj aj špina omína.
Keď ma svrbia chodidlá, tak začnem blúdiť po kopcoch, alebo nohy schladím v slanej vode a potom ich ponorím do teplého piesku. Alebo naopak.
Keď ma zadok omína, postavím sa alebo sa prevalím na brucho.
Keď sa mi tvár štipľavo červená, tak sa do kúta obraciam alebo si fackou pocit z líca vyženiem.
Keď ma svrbia dlane, tak si ich popľujem a lopatu, palicu, či aspoň kus hliny chytím, alebo sa dlaňami po čele pacnem.
Ak ma ukazovák omína, možno by som sa mal týmto prstom poza ucho poškriabať, alebo dákym súcim smerom tento prst vystriem - ale opatrne, lebo vraj ukazovať prstom sa nemá.
Najťažšie sa dráždi priestor medzi ušami - kým niečo pochopím a kým sa na súce slovo či aspoň čiarku alebo tón zmôžem, tak sa veľa načakám. Medzitým mi už ale celým ostatným telom oheň behá a z hlavy idem vyskočiť.
Keď mi je celá koža úzka, čiže keď všetci čerti mnou šijú, tak sa vrhnem do zaskleného výkladu či tŕnitých kríkov, resp. inak (napr. nechtami) si kožu z tela zoškriabem a strhám. Alebo sa od strachu už ani nepohnem.
